Vyplýva to zo štúdie HPI, ktorá spochybňuje aj názor, že „nemocnice sú v strate, lebo lukratívne činnosti sprivatizovali súkromníci“. Prečo nemocnice pri väčšom počte poskytovateľov laboratórnej diagnostiky produkujú menej peňazí ako súkromníci? Podľa HPI súkromné firmy sú aktívnejšie, zameriavajú sa na zvoz vzoriek a viac investujú do obnovy technológií. Argumenty HPI však ani náznakom nevysvetľujú podstatu problému.
V roku 1994 sa začali odštátňovať prví všeobecní lekári, ktorí dovtedy pôsobili v správe nemocníc. V žiadnom prípade sa nejednalo o privatizáciu, ale o odštátnenie lekárskej praxe. Až neskôr si lekári medzi sebou začali „prax predávať“, konkrétne lekár opúšťajúci prax predal prax – zdravotnú dokumentáciu svojmu nástupcovi. Zámerne vynechám polemiku, či je správne, aby boli osobné údaje o zdraví a chorobe predmetom predaja medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti.
Tento postup využili okrem iných aj laboratória, ktoré boli odštátnené z nemocníc so súhlasom ministra zdravotníctva v rokoch 2003 – 2005. Neskôr mnohé z nich skúpila istá spoločnosť, pričom je názov je nepodstatný. Kto sa vyzná v zdravotníctve, si ho ľahko doplní. Minister bol vraj o tento krok riaditeľmi nemocníc doslova prosený ( viď rozhovor v Zdravotníckych novinách ). Vraj si so stratou laboratórií riaditelia nevedeli poradiť...
Skutočne privátnych poskytovateľov je v Slovenskej republike veľmi málo. Sú to tí, ktorí poskytujú zdravotnú starostlivosť mimo rámec verejného zdravotného poistenia. Ak si súkromný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti objedná laboratórne vyšetrenie pre pacienta – poistenca, musí to v objednávke, že je súkromný poskytovateľ uviesť a vtedy neplatí laboratórne vyšetrenie zdravotná poisťovňa, ale pacient alebo objednávajúci súkromný poskytovateľ.
Zvoz vzoriek z ambulancií neštátnych poskytovateľov vykonávajú aj nemocnice, ale aj neštátne laboratória. HPI asi nemá komplexné informácie. Platí však staré, ale nepísané pravidlo biznisu, že neštátni poskytovatelia posielajú neštátnym – teda aj laboratóriám. To je akási nepísaná kartelová dohoda.
A dokonca existujú aj také prípady, že menej zaujímavé – rozumej málo zárobkové a časovo náročné vyšetrenia bývajú tým, kto vykonáva zvoz vzoriek pre súkromné laboratória, podstrčené k vyšetreniu do nemocnice alebo sa stáva, že súkromné laboratórium odpovie objednávajúcemu poskytovateľovi, že také vyšetrenia nerobí.
Nové technológie sú klasickým, ale žiaľ aj pomerne účinným argumentom zdravotníckeho biznisu ovládajúceho zdravotníctvo. Počnúc prvým odštátnením totiž platí doktrína, že všeobecná nemocnica je lôžkovým zdravotníckym zariadením, a preto sa z nej všetky nelôžkové činnosti majú postupne vybrať. Táto doktrína je obrovským omylom, pretože nemocnica je komplexným poskytovateľom sústavne zabezpečovanej intenzívnej, akútnej a neodkladnej zdravotnej starostlivosti.
Teda to, čo odlišuje nemocničné laboratória od neštátnych laboratórií je sústavné zabezpečenie činnosti, povinnosť 24-hodinovej dostupnosti, preto je na zváženie, či v neštátnom laboratóriu, ktoré nezabezpečuje 24-hodinovú dostupnosť, má zdravotná poisťovňa výkony vôbec objednať. Asi nemusím zdôrazňovať skutočnosť, že zabezpečiť trojzmennú prevádzku laboratória, je podstatne finančne náročnejšie ako prevádzkovať laboratórium kryjúce prevádzkovú dobu odštátnených ambulancií.
Páni a dámy z HPI, očakával by som od Vašej inštitúcie komplexnejší pohľad na laboratórnu diagnostiku ako je uvedená v štúdii „Laboratórna medicína na Slovensku“. Na záver pripomeniem základnú systémovú zmenu, ktorú omieľam už možno desať rokov. Kto sa nezúčastňuje na pohotovostných službách alebo priamo nezabezpečuje dostupnosť 24 hodín denne v príslušnom odbore, nemá pôsobiť v systéme povinného verejného zdravotného poistenia, ale prirodzene môže poskytovať zdravotnú starostlivosť súkromne za priamu platbu.
MUDr. Peter Ottinger
